Jeseň pani bohatá, farbí listy do zlata. Chryzantémy rozvili svoje puky do krásnych pestrofarebných kvetov a prichádzame s nimi ozdobiť hroby našich blízkych. Sviatok všetkých svätých a Dušičiek vnímame ako sviatok, kedy sa nám cnie po zosnulých osobách. Oba dni charakterizujú spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov a zapaľovanie sviečok na hroboch. Oslavujeme odkaz zosnulých a spomíname na to krásne a veselé, čo sme s nimi zažili. Nikdy nestratíme niekoho, ktorý je v našom srdci. Nepočujeme síce jeho hlas a slová, ale čo nám zanechal nestratíme nikdy. Vošiel do nášho srdca po špičkách, vyčaril úsmev na našej tvári a čas nám nedá zabudnúť.
Tento sviatok je spojený s jednou veľmi krásnou kvetinou. Má mnoho mien: kráľovná jesene, Katarínka alebo chryzantéma. Prečo je chryzantéma smútočná kvetina? Kto vie. Pátranie v histórie neprinieslo odpoveď, prečo chryzantéma patrí medzi najčastejšie kupované kvety na hrob. Čo nám prezrádza reč kvetov? Chryzantéma je označovaná za symbol večnosti. Ale asi pravdepodobným dôvodom bude, že chryzantéma je praktickou kvetinou s „tuhým korienkom“.
Cirkev a veriaci si vo sviatočných dňoch spomínajú a modlia sa za všetkých svätých, ale aj za predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, ale žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Panteón, a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III. (731 – 744) zmenil slávenie všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte Všetkých svätých. Pamiatku zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril v celej západnej cirkvi. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva ľudia na cintorínoch zapaľujú sviečky. ( zdroj Wikipédia – preklad článku Dušičky na českej Wikipédii)
V tomto roku tieto dva sviatočné dni sprevádzali slnečné lúče a príjemné jesenné počasie. Na cintoríne bol rušný život počas celého týždňa. Úprava hrobov, zapaľovanie sviečok a mnohé vzácne stretnutia sprevádzali naše kroky po cintoríne. Pri každom hrobe okrem zapálenej sviečky sme venovali modlitbu za dušu zomrelého v očisti a tiché rozjímanie o jeho neprítomnosti v našom živote. Vyblednuté spomienky na život s ním ožívali v našich mysliach. V utorok na Sviatok všetkých svätých sme sa na svätej omši modlili za pokoj duší v očisti. Spomínali sme a modlili sa aj za tých, ktorí nemajú miesto v kalendári. Neboli vyhlásení za svätých, ale žili čestný život s Ježišom Kristom. Konali dobro a vedeli sa obetovať za hriešnikov. Po obede sa na cintoríne konala ekumenická pobožnosť. Veriaci rímskokatolíckeho vyznania a veriaci z Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Veľké Leváre sa spoločne modlili za nesmrteľnosť duší a Božie milosrdenstvo pre všetkých veriacich. Páter Jaroslaw CR. a zborový farár Mgr. R. Danko posvätili nový kríž na cintoríne. Vľavo od vstupnej brány na cintoríne sa týči nový kríž. Prichádzajúcim na cintorín pripomína utrpenie Ježiša Krista, ktorý sa obetoval za nás hriešnikov. Pripomína nekonečné dobro a milosť Nášho Pána pre všetkých, ktorí kráčajú za Ježišom Kristom s vierou a pokorou v srdci.
Nasledujúci deň po spomínaných sviatkov patrí Hubertovi.
Hubert akvitánsky princ ( 656 – 727) poľoval, užíval si život, nectil si poklady a dary prírody v podobe voľne žijúcej zveri. Život sv. Huberta nám pripomína život dnešných ľudí. Konzumný spôsob užívania si všetkých vymožeností vedy a techniky, macošské správanie sa k prírode, ktorá všetko mlčky znáša. Sú nám cudzie zákony, ktorými sa riadi život v prírode. Pripomeňme si myšlienky Matky Terezy: „ Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty. Nikto nemá na nikoho čas, iba sám na seba“.
Legenda nám pripomína, že raz sa Boh prihovoril Hubertovi a zjavil sa mu v podobe kríža medzi parohami jeleňa, ktorého chcel uloviť. Od tohto okamihu Hubert zmenil svoj správanie a postoj k životu. Začal pokojne žiť, naučil sa vážiť si prírodu a zvieratá. Prijal kresťanstvo, stal sa biskupom a bol misionárom v oblasti Ardén. Biskup Hubert mal však predsa čosi z loveckej záľuby: občas šiel chytať ryby. To sa mu napokon stalo osudným. Keď sa raz chystal na rybačku, jeho pomocník tak neobratne narábal s udicou, že vážne poranil biskupa na ruke. Rana sa zapálila a spôsobovala Hubertovi stále väčšie bolesti. Uvedomil si, že mu hrozí smrť. V roku 727 sa vydal posvätiť kostol. Počas cesty cítil, že ho opúšťajú sily a 30.mája 727 zomrel. Podľa jeho želania bol pochovaný v pripravenom hrobe v Liége. 3. novembra 743 preniesli a pochovali biskupove telo do nového hrobu pred hlavným oltárom a tento deň sa stal sviatkom sv. Huberta. V ďalšom storočí 825 preniesli svätcove ostatky do benediktínskeho kláštora v mestečku Andege, ktorý z úcty ku svätcovi premenovali na Saint Hubert. Zbožní ľudia svoju úctu k svätcovi prejavovali početnými púťami do tohto odľahlého miesta v Ardenách. Svätcove ostatky boli zničené v „žobráckej revolúcii“ v októbri 1568. Nahnevaní vzbúrenci vyplienili a zapálili kláštor v Saint Hubert. Patrón poľovníkov povzbudzuje každého z nás, aby sme našli lásku a porozumenie nie len k prírode ale i k ostatným ľuďom. (zdroj Životy svätých)
V prvú novembrovú nedeľu veriaci privítali na svätej omši členov nášho poľovného združenia. Poľovníci sa zapájali do liturgie slova, niesli obetné dary a na svätú omšu priniesli novú zástavu združenia, ktorú Páter Jaroslaw CR. posvätil. Poľovné združenie v našej obci bolo založené v roku 1951 a riadi sa heslom: „ Zver by sa mala najskôr chrániť, chovať a až potom loviť“. Poľovníkov stretávame na mnohých podujatiach, ktoré organizuje obec – Habánske hody a Advent. Pútavé podujatie pre rodiny s deťmi pripravujú poľovníci už niekoľko rokov v letných mesiacoch na Babím jazere. Chutné občerstvenie pre všetkých, veľa zaujímavých aktivít pre deti a nakoniec svižný tanec priláka veľa návštevníkov na toto podujatie. Na chutnom guláši a špecialitách z divej zveri si pochutnajú dospeláci na tradičnej „poľovníckej zábave“. Na Sväto – Huberskej omši veriaci spolu s poľovníkmi ďakovali Nášmu Pánovi za ochranu a udelené Božie milosti v náročnej práci pri ochrane prírody v minulom roku. Vrúcne vyprosovali u Našej Nebeskej Matky Panny Márie milosť a prosbu o príhovor u Jej Syna Ježiša Krista. Nech Pán žehná kroky našich poľovníkoch pri potulkách a ochrane vzácnej prírody.
Napísala: Otília Hájková